Jedna duša, jeden boh. Každý si sám podvedome určuje svoje pravidlá, podľa ktorých koná, to je vôľa božia. Ak sa dnes večer pomodlím, aby mi zajtra vyšlo predstavenie a aby som bol excelentný, nebudem mať strach, že niečo nevyjde. Zakódujem do seba pocit, že niekto, v tomto prípade „Boh" mi pomôže, ale pritom si pomôžem iba ja sám. Do svojho podvedomia si zafixujem pocit istoty a ničoho sa nemusím báť. Takže prišiel som na to, že to v čo verím, som ja sám.
Je veľmi výhodné, keď určitá „vyvolená" skupina ľudí, sediaca na najvyšších stolcoch, zarába a hrabe majetky, na základe tohto jednoduchého princípu ľudského vedomia, už viac, ako dvetisíc rokov. Štrngajú čašami naplnenými vínom, korigujú vývoj ľudstva, hlúpymi zákonmi a pravidlami, zo svojich stolcov sa nedokážu ani postaviť, pretože na sebe majú toľko zlata a bohatstva, že ledva vedia držať chrbát rovno, čo sú nim obvešaný. Ale na tom veľkom žúre, si asi zabudli položiť základnú otázku, ktorá ich priviedla na pozície, z ktorých teraz velia.
Verím? Ak verím, tak v čo? Verím v spasiteľa, ktorý len v plátennom sutane pomáhal chorým a bezmocným? Alebo sa riadim konzumom dneška a vymýšľam ako pozastaviť moderný vývoj?
„Boj je mŕtvy." Nietzsche- ho výrok by som vedel poopraviť: „Ježiš je mŕtvy!" Boli ste to vy, čo ste ho už slabého, prosiaceho na zemi o vodu, udupali ešte viac a nasypali na neho zlato, pod heslom v mene Boha, boha ktorého máte ukrytého sami v sebe, alebo je to satan? Boh vám káže upaľovať, vyberať odpustky a odcudzovať lásku, ktorá vám nie je prirodzená. Prepáčte, možno som len neinformovaný a príliš subjektívny.
Keď nepôjdem celý život do kostola, keď ani raz nevyslovím, tak zaužívanú formulku, v ktorej iba žiadam o chlieb, o odpustenie, o zbavenie zlého a mnoho iného, keď ako manželom týraná žena, ujdem, rozvediem sa a nájdem inú spriaznenú dušu, keď sa ako muž zamilujem do muža, je to všetko hriech? Je to znamenie, že neverím? Čo urobíte? Ukameňujete ma, ako v stredoveku, alebo ma nenápadne potichu odpracete, ako „sa to dnes robí"? Moje posledné slová budú: „Ja verím."
Bude to v mene Boha, alebo v mene viery? Ja verím. Verím v Boha a nepotrebujem, vaše ceremónie, vaše cestovanie po celom svete a kývanie z bieleho autíčka, podobné tomu golfovému. Veď čo sa tým napokon zlepší? To, že chudobnému zakývam, mu nedá rodinu, lásku ani poživeň. Vlastne dá mu slepú nádej.
Radšej budem veriť, sám vo svojej izbe, plnej vecí, ktoré milujem, ako sa skrývať do tzv. „božích chrámov". Nepotrebujem čakať šesť hodín v rade, aby mi niekto dal falošné rozhrešenie a usmial sa na mňa. Prepáčte, ale to radšej počkám na výstavu v Madame Tussauds. Odpustenie a úsmev dostanem aj od svojej milujúcej matky a budem sa cítiť oslobodený.
Som homosexuál a som veriaci! Čo mi na to poviete? Som psychicky narušený? Mám sa ísť dať liečiť? Takisto dokážem milovať, takisto viem plakať aj smiať sa. Je láska k mužovi hriech? Veď všetci sme predsa „božie dietky" , a nie každý na svete je stvorený, aby stvoril nový život. Veď napokon ani vy sami, nemôžete život darovať. Zákon to predsa zakazuje. Česť výnimkám. No zakazuje to aj Boh? Ocitáme sa v rovnakých pozíciách, alebo nemám právo veriť? Keď prídem do spovedelnice a začnem moju spoveď tým, že som podviedol človeka, ktorého milujem a je to muž, čo mi povie kňaz? Ty choď preč, ty nemáš právo sedieť tu? Predstavte si, že sa mi to stalo. Nie raz. Česť pánom farárom a kňazom, ktorí cítia a vedia prečo svoju prácu robia.
Som veriaci. Verím, ale nie v umelo ligotajúcu sa cirkev. Verím v posteli, v škole, v práci i pri sexe, ktorý je myslím prirodzený, pre každého z nás. J Zdar. Ešte raz sa ospravedlňujem, možno týchto vyjadrení nie som hoden, no cítim to tak.