Keď herec trpí pri potlesku...

Autor: Miško Blaško | 4.8.2011 o 14:58 | (upravené 4.8.2011 o 15:08) Karma článku: 5,64 | Prečítané:  937x

Herci netrpezlivo čakajú v zákulisí a počúvajú šum usádzajúceho sa davu. Kontrolujú si svoje rekvizity a hlavou sa im preháňajú texty. S nikým nekomunikujú, snažia sa vytvoriť si tzv.  verejný kruh samoty a snažia sa preniesť do fiktívnej identity. Stávajú sa podnikateľmi, chudákmi, možno hercami a do svojho mozgu programujú charakter postavy, ktorú im vymyslel jeden z množstva dramatikov.  Možno sa skrývajú a pred očakávajúcim publikom sa boja ukázať svoje pravé ja. Veď to majú ľudia na hercoch radi. Tajomstvo. Človek s tajomstvom je pre nás oveľa zaujímavejší a pútavejší, ako ten, čo nám všetko odhalí hneď na „prvom rande".

Dav utíchne, v sále na dve sekundy zostane ticho a spustí sa hudba, ktorá by nám mala predostrieť náladu, situáciu a dejisko inscenácie. V nasledujúcich dvoch hodinách sa emócie na javisku striedajú, ako kone na dostihoch. Diváci sa smejú, plačú, majú na tvári výraz prekvapenia, alebo ak ich nič nezaujíma a do divadla ich zobrala, len babka a zo slušnosti súhlasili, spia. Zobudí ich burácajúci potlesk v závere predstavenia, kedy herci ukazujú svoje pravé úsmevy a občas aj nefalšované slzy dojatia. Prijímajú kytice, klaňajú sa a ďakujú za potlesk.

Čo vtedy prežíva herec? Čo prežíva herec, pred tým dokonalým obrazom tlieskajúcich ľudí? Cíti potlesk, ako odmenu za svoju prácu, alebo sa cíti trápne, pretože vie, že za dnešný výkon si potlesk nezaslúži?

Ja, z pozície herca, môžem povedať, že nie je nič horšie, ako nepodarená premiéra. Pre vynikajúceho herca, je to ten najstrašnejší pocit, aký si dokážete predstaviť. A znovu musí hrať. Falošný úsmev a poklona, možno trikrát za sebou, ak mali jeho kolegovia šťastný deň, aj keď jemu je zo seba samého na vracanie a psychicky je na tom úplne na hovno. V duchu chce na to všetko zabudnúť a predstavuje si, ako doma leží v posteli. No najhoršie, však ešte nemá za sebou, čaká ho ostrá kritika režiséra, jeden sklamaný pohľad a pred divadlom fanúšikovia, ktorí ho chcú pochváliť za dobre odvedenú prácu, aj keď si možno v duchu myslia niečo iné.

Skončilo sa predstavenie, ľudia tlieskali, usmievali sa a ja som si prial, aby už všetko skončilo. Dnes som to nenormálne po... . Sebe, ale hlavne svojim kolegom. Každý do ruky dostáva symbolický kvet a na radu prichádza potlesk pre režiséra, ktorého som vybehol zobrať z hľadiska na javisko. Všetkým začal postupne podávať ruku a gratulovať k úspechu. Predstúpil predo mňa. Neuvedomoval som si, že diváci nadšene stáli a tlieskali, ako zmyslov zbavení. Uvedomoval som si, len jeho vyčítavý pohľad a silné objatie. „Nie vždy to vyjde, však?“, hovorím si, no ten pocit hanby vo mne stále pretrváva.

Mám na to, aby som sa stal skutočným hercom a hral na „doskách, ktoré znamenajú svet?“.

Mlčky som zo seba zhodil kostým a navliekol na seba vlastné šaty. Vybehol som zo šatne, kde čakalo päťdesiat ľudí a chceli každému osobne odovzdať gratuláciu. Ja som kráčal, cez uchvátený dav a predieral sa k východovým dverám. V tom momente som sa chcel stať neviditeľným, aj keď ľudia možno všetko brali inak, mne záležalo na mojom pocite. Z jednej strany som započul: „Boli ste perfektní!“, a z druhej: „Naozaj dobrá robota, gratulujem!“. Nahodil som strojený úsmev vďaky a snažil sa rýchlo dostať na vzduch. Nechcel som vyzerať, ako povýšenecký herec nevážiaci si uznanie, ale nepociťoval som potrebu pochvaly za môj ostatný „herecký výkon“. Chcel som sa schovať do najmenšej morskej ulity, hlboko v oceáne a tam si urobiť poriadok v  hlave.

Chcel som byť sám...

Zlyhal som, tento krát to nevyšlo. Vyjde nabudúce? Rozmýšľal som s horiacou cigaretou v ruke, čakajúc na spolužiakov. Prišli natešení a naplnení sebavedomím, ktoré by im pokojne vystačilo aj na tri pracovné pohovory do chemického ústavu. Chceli si ísť niekam sadnúť a osláviť „úspešnú“ premiéru. Prebrať svoje dojmy a zasmiať sa malých nepodarkoch, ako napríklad padnutie kabátu z vešiaku na zem, ktoré som nakoniec, aj tak zapríčinil ja. Ja som nechcel ísť nikam, chcel som ísť domov a tam aj zostať, sám so svojimi myšlienkami. Uvedomil som si, že ešte stihnem predstavenie v národnom divadle, hosťovalo Slovenské Komorné Divadlo. Zavolal som Janku a Richarda, ktorí súhlasili a išli so mnou.

Smerom z divadla som kráčal mlčky vedľa nich a po chvíli sa rozhovoril, čo ma najviac sere. Potreboval som prvý nával hnevu, dostať zo seba von. Do divadla som sa tešil, pretože ma vždy privedie k iným myšlienkam. Pohodlne sme sa usadili. Vedľa mňa zhodou okolností sedela, príjemne vyzerajúca pani, ktorá sa nás pýtala z akej školy sme a kto nás učí. Nakoniec vysvitlo, že je divadelná kritička, no to sa už zhaslo svetlo a my sme už len potichu šepkali. Veď sme boli na predstavení : A budeme si šepkať. J

Štyri charizmatické herečky sa nám klaňajú a ja im svojim potleskom ďakujem, za umelecký zážitok, ktorý ma aspoň trochu naplnil pozitívnou energiou. Všetky sa usmievali. Cestou domov som sa zamyslel, či sa všetky usmievali úprimne a či sa naozaj potlesku tešili. Možno jedna z nich cítila, ten istý pocit, ktorý v mne ešte stále doznieval a hoci, tak ako ja ho nedali najavo, priali si prepadnúť sa pod zem.

Možno malo byť všetko inak, no vpred ma posúva fakt, že to, ako má konečný výsledok vyzerať, vieme len my a tvorcovia, nikto iní. Veď napokon, divák je ľahko oklamateľný, aj napriek tomu, že sa divadlu venuje celý svoj život. A mne sa na dnešnej premiére potvrdilo, že sa musím ešte veľa učiť, aby som svoje emócie občas nemusel len hrať, ale vždy cítiť a prijímať čaro divadla plnými dúškami.

Teraz ma čaká už len pedagogický a režisérsky zdrb, tak držte palce. Krásne sny...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico zostáva lídrom Smeru, delegáti podporili aj Kaliňáka

Premiér Fico a minister vnútra kritizovali na sneme aj médiá.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?